Ako ti dobre padne, keď ti niekto rozbije hubu?!

Dostať dobrú ranu na bradu ako prostriedok zlepšiť si deň?

Pravidelne sa s Michalom stretávame na „bojovom“ tréningu. Tak ako aj pár dní dozadu… Tréning bojových umení alebo presnejšie fight tréning – ako to my voláme, zameraný skôr na dynamický a kondičný rozvoj a samotný súboj ako na technické prevedenie.

Dvaja chlapci, ktorý majú radi príležitostne sa vybúchať…

Bolo skoré ráno, zvyčajne trénujeme 6.00 h.

Ráno pršalo, v noci som sa nevyspal, sťahoval som spoločnosť a robil v nej veľa zmien, unavený a frustrovaný z posledných hektických týždňov, …

Keď ráno zazvonil budík, mal som chuť začať plakať…

Ale to nie je môj štýl, aj keď po vnútornom boji … prekonal som sa a išiel na tréning. Už po ceste som vedel, že by bolo rozumnejšie ho zrušiť nakoľko nie som vyčerpaný len psychicky ale aj fyzicky… Najradšej by som to urobil ale viem, že by to vo mne hlodalo ako potkan, ak by som to vzdal. Ale fakt sa mi hrozne nechcelo, nevládal som, bolo mi do plaču (ešte stále)…

Sám na seba som v duchu pokrikoval, že „Rocky, by to nevzdal,…“ a tak ani ja.

Odhodlanie predsa robí muža, či nie?

Už som behal po telocvični (ešte stále sa mi chcelo plakať) a Michal tam ešte nebol. V kútiku duše ma napadla zbabelecká myšlienka „Dúfam, že zaspal a nepríde!“. Bohužiaľ, … o minútu prišiel.

Ešte stále som bojoval s myšlienkou vzdať to. Zrušil som niekoľko tréningov v rade za sebou z dôvodu pracovných povinností, takže zrušiť tento tréning pre osobnú pohodu som nemohol pripustiť. A tak dlho som sa naň tešil. Zrušiť tréning neprichádzalo do úvahy – toto som si stále opakoval.

Vedel som však, že dnes to bude boj… nie len mňa a Michala, ale aj mňa, mojej únavy, stresu, tela, ducha …všetkého.

Tréning začal,

Rozcvička,

Dynamické posilňovačky + údery a šprinty.

A ako vždy na záver tréningu – sparing.

Chuť plakať bola už od vstávania obrovská. Ale keď sme púšťali stopky pred prvým (každým) kolom sparingu… myslel som, že spustím hysterický rev so slzami.

Hneď v prvom kole (2 minúty) som dostal toľko rán, koľko som nedostal za 8 rokov aktívnych tréningov dohromady. Mal som v úmysle sa brániť, ale ani neviem odkiaľ tie údery prichádzali. Vždy som ich pozoroval až vtedy, keď päsť odchádzala späť od mojej tváre.

Fakt úplný „vylágoš“. Prirovnal by som to k tomu keď som ako tretiak na základnej škole rýpal do deviataka a ten mi to neskôr na veľkej prestávke vysvetlil fackami (opuchnutý som bol ešte celý týždeň). Situáciu som vnímal akoby bol odo mňa o 2 metre vyšší.

Nejak som tie 2 minúty ustál… Michal sa ma pýta: „Nemáš svoj deň čo?“ Len blbec by povedal, že nemám. Ale niekedy sa proste neriadime rozumom. A to niekedy bolo aj dnes.

Odpovedal som: „Pohoda, to snáď nebude dôvod, aby si ma šetril.“ Dodal som s úškrnom. Bože môj, môže si niekto ešte takto sám pohoršiť?…

„Nie, nie, pohoda, púšťaj ďalšie kolo.“

(ešte stále som mal chuť hystericky plakať)

Prežil som aj druhé kolo. Ale pripadal som si tak, že ma zoberú do nemocnice.

Tretie kolo.

Štvrté kolo.

Piate.

5x 2 minúty. Najdlhšie obdobie aké som kedy v živote zažil.

Ani v jednom kole som si ani „neťukol“. Bol som rád, že vôbec som. Nezvládal som nič len sa zabaliť a inkasovať rany. Ani len ruky som nevedel udržať „v kryte“.

Tréning skončil.

Okrem desiatok ďalších úderov som evidoval asi 5 úderov priamo na bradu kedy sa mi iskrilo pred očami, 1 priamu ranu na nos, XY rán do brucha a hrudníku, asi 15 kopancov do boku, a asi 20 brutálnych kopancov do oboch stehien.

Ak už sa mi podarilo aj nejakú ranu vykryť rukou alebo nohou. Mal som pocit, že každé vykrytie mi zlomilo končatinu.

Fakt hrozné. Po tréningu som nebol dobitý už len fyzicky (pocitovo), psychicky ale aj skutočne. Navyše Michal si vychutnal, že som doňho ešte rýpal a mal na mňa navrch.

Ledva som sa vyzliekol a vliezol do sprchy.

Po sprche som sa utieral oproti zrkadlu. Bol som síce boľavý, ale keď som videl ako vyzerám – začalo ma všetko bolieť ešte viac.

Opuchnuté líca, rozbitý nos, modrina cez celý bok hrudníku, okopané a už modrinové obe stehná, opuchnuté obe holene a predlaktia, …

Z jednej strany som sa cítil veľmi energicky, že som ten tréning (ak sa to tak dá nazvať) dnes vôbec ustál. No vzápätí som si predstavil, že mám veľmi náročný pracovný deň pred sebou opäť sa ma zmocnila myšlienka, že začnem hystericky plakať. Navyše keď som si to celé uvedomil chcelo sa mi až zvracať.

Sadol som si na lavičku v šatni. Vypil svoj obľúbený proteín. Po pár minútach som sa vzchopil a rozhodol, že ak som prežil toto (deň aký absolvujem bežne 6x týždenne), nemôže byť pre mňa prekážka.

Vyzbrojený a posilnený myšlienkami:

*Ja sám som si najlepším priateľom i najväčším rivalom.

*Úspech prichádza bolesťou.

*Nikdy nevieš, čo v tebe je, kým to nevyskúšaš.

*Či tie rany prídu, kým stojíš na bojisku alebo uprostred života, prežiješ ich rovnakým spôsobom.

som absolvoval celý deň tak, ako bol naplánovaný. A večer si ľahol s tak heroickým pocitom, že ak bude takáto príležitosť niekedy znova, nezaváham a budem na seba ešte prísnejší.

Čo si myslíš o mojom príbehu? Je ti blízky alebo máš pocit, že je skôr šialený? Budem rád ak mi zanecháš tvoj názor v komentári.

Foto: Goodfon.su

Autor článku
Ľuboš Gsch
Ľuboš Gsch
Hlavný tréner

AHOJ. Srdečne ťa vítam. Som profesionálny osobný tréner a s Mobilným fitkom pôsobím v Pezinku a v Senci.

Okrem toho som otec dvoch detí, dvoch kníh, minimalistického tréningového plánu na doma (Program P13) a tohto blogu. Mojou úlohou je ukázať ti, že skvelé telo môžeš mať aj TY. A to s radosťou, dobrým pocitom a zábavne. Prevediem ťa procesom tréningu a tiež všetkým potrebným. Výsledky v podobe skvelej postavy, zdravia a kondície dosiahneš efektívne, rýchlo a bezpečne.

Ak ťa zaujíma môj príbeh navštív sekciu Osobný tréner – O mne

Ak ťa zaujímajú moje referencie navštív sekciu Osobný tréner – Naše boje referencie

V prípade otázok ma neváhaj kontaktovať prostredníctvom formulára.

viac o autorovi

Odporúčané produkty z nášho e-shopu